Ešte v septembri sme sa rozhodli, že si vyskúšame turistiku v Poloninách. Zavialo nás do obce Runina, kde sme sa aj ubytovali. Po krátkom rozhovore s miestnymi sme zvolili cieľ Ďurkovec a Riaba skala. Pozn.: Ide o lokálny názov, spisovne sa tomuto vrchu hovorí Jarabá skala.

Najprv sme sa museli dostať na samý koniec dediny, kde sme sa pristavili pri panoramatickej mape, vďaka ktorej sme sa dozvedeli miestne názvy tamojších kopcov. Jeden z tých zaujímavejších je určite Saganovec. Vybrali sme sa nie po zelenej značke, ako asi väčšina turistov, ale strihli sme si to vľavo cez lúky po poľnej ceste. Vďaka tomu nám výstup miernym kopcom ponúkol nádherné výhľady na najvyššie položenú obec Horného Zemplína a jej okolie. Cestou sme stretli mladý pár, ktorý si užíval piknik a tiež mamičku s deťmi, ktoré využili toto čarovné prostredie na fotky minimálne do rodinného albumu.

Dostali sme sa na rázcestie so smerovníkom, ktorý nám ukázal cestu na pútnické miesto Tri studničky a k Sedlu pod Ďurkovcom, čo bol náš prvý cieľ, preto sme pokračovali po zelenej turistickej značke. Ešte chvíľku sme šli po rovine, čo sme si, našťastie užili aj s krátkou prestávkou. Opis úseku, ktorý nás teraz čakal, mal byť podľa nášho známeho kratší, ale strmší. Muselo sa mu však veľmi čkať, keďže jeho jemná charakteristika bola na míle vzdialená od reality. Podobne to cítil aj pár, s ktorým sme sa na trase viackrát stretli. Raz sme ich predbehli my, potom zas oni nás. Takto sme sa motivovali až do Sedla pod Ďurkovcom, kde sme ich stratili.

Všetko, čo sme však doteraz prežili, sa razom zmenilo na úľavu a radosť z videného. Ten pocit, keď sa cítite slobodný (aj keď máte partnera/ku) a šťastný. Prvý cieľ odškrtnutý. Aj keď nás lákalo ísť ešte smerom na Pľašu, odbočili sme vpravo na Ďurkovec. Z dediny sme totiž vyrazili neskoro a čakala nás ešte návšteva v Ruskom Potoku. Pokračujeme teda po červenej turistickej značke.

Po výstupe na ďalší z cieľových kopcov, kde sme stretli prevažne poľských turistov, sme po hrebeni pokračovali na Riabu skalu. Vyhliadku, o ktorej sme počuli, sme tam nenašli, a tak sme podľa inštrukcií šliapali ďalej. Asi po 500 metroch chôdze sme sa konečne dostali na vytúžené miesto, odkiaľ sme pozorovali Poloniny ako na dlani. Ešte sme urobili "One photo, please!" pre osamelého vlka turistu a išli si trocha oddýchnuť na slniečko. Kávička, chlebík z Topole i dobrá maškrta nám dodali energiu na zostup do dediny tou istou trasou.

Jeseň v Poloninách hýri farbami, čo sme mali možnosť zažiť v Národnej prírodnej rezervácii Havešová, kde sa dostanete len v sprievode pracovníka Štátnej ochrany prírody SR. Skúste si nájsť chvíľku pre seba a načerpaje energiu do dlhých zimných večerov, ktoré nás čakajú. Vyfiltrovali sme pre vás aj možnosti ubytovania počas zimy, ktoré nájdete na tomto odkaze. Prespať môžete aj vo voľne dostupných útulniach, o ktorých si viac prečítate tu.