Slanské vrchy boli v minulosti sídlom mnohých zbojníkov. Tí sa tu zdržiavali hlavne pre náleziská drahých opálov. Polodrahokamy z Dubníka boli veľmi vyhľadávaným ceneným artiklom. Jednou z lokalít, kde sa vraj v minulosti ukrývali zbojníci, podľa miestneho nárečia zapikani, bola roklina, ktorú vytvoril Komorský potok. Podľa legendy sa v nej schovával v 19. storočí pred žandármi zbojník. Preto sa roklina volá aj Zapikanova chyža (chyža = dom).

Táto neveľká roklina sa nachádza vo východnej časti Slanských vrchov, približne hodinu chôdze z obce Davidov západným smerom. Dostať sa k nej dá z dediny po žltej alebo modrej značke. My sme odstavili auto na konci dediny vedľa malého dreveného pódia pri futbalovom štadióne. Chodník sa začína pri turistickej tabuli na brehu potoka, cez ktorý prejdete po železnej lávke. Vyrazili sme plní elánu v očakávaní nevšedného zážitku. Už po 100 metroch sme nesprávne odbočili na poľnú cestu. V domnienke, že ideme správne, vošli sme do úplne iného lesa. Asi po 45 minútovom blúdení sme to vzdali a pomocou mobilného telefónu a aplikácie s mapou sme zistili našu polohu. Ocitli sme sa na inom mieste, ako sme chceli byť. Nič iné nám neostávalo, iba sa vrátiť na začiatok a vydať sa po ceste nanovo. Na druhý pokus sme našli správnu cestu. Viedla po vedľajšej lúke. Modrá značka sa občas objavila na vyschnutom drevenom kole schovanom v poraste kríkov spolu so šípkou a nápisom Zapikan. Chodník nás asi po dvoch kilometroch doviedol na okraj lesa. Toho správneho. Tu sa k modrej značke pripojila z pravej strany žltá značka, ktorá vedie ďalej na vrch Mazolín.

Občerstvili sme sa v altánku a po chvíli sme vstúpili do prítmia bukového lesa. Chodník sa niekoľkokrát rozvetvoval, zvádzal k odbočeniu. Až po úpornom hľadaní sme si všimli vyblednuté turistické značky. Terén po pravej strane sa začal zvažovať do hlbokej rokliny, na dne ktorej sa kľukatil potok. Po ďalších minútach chôdze sa pred nami objavila roklina s dvoma vodopádmi a prevismi pod skalou. Z chodníka sme sa schodiskom z dreva dostali dolu k potoku. Z jednej strany rokliny cez potok vedie asi 25-metrová drevená lávka. Na druhej strane potoka pod previsom je upravené sedenie aj ohnisko, takže sa tam dá príjemne oddýchnuť. V rokline sa zlievajú dve ramená Komorského potoka s malými asi dvojmetrovými vodopádmi. V suchom počasí býva táto roklina bez vody, čo sme zažili aj my a vodopády nám neumožnili pohľad na ich plnú krásu.

Roklina vznikla vodnou eróziou pyroklastických usadenín z andezitového stratovulkánu Strechový vrch. Komorský potok na krátkom úseku vytvoril veľmi pekné terénne zárezy a kaskády so strmými svahmi a skalnatými stenami. V roku 1993 bol Zapikan vyhlásený za chránenú prírodnú pamiatku, a to ako lokalita zaujímavá z geomorfologického, vzdelávacieho a aj turistického hľadiska.

Chvíľu sme si vychutnali pobyt pri zvláštnom prírodnom úkaze, spravili si pár fotiek a pomaly sme sa pobrali späť. Po chodníku do rokliny práve smerovali dvaja turisti, ktorí si tu chceli spraviť piknik. Pomaly sme vyšli z prítmia lesa. Na lúke sa na nás usmievalo októbrové slniečko. Cestou k dedine ešte prišlo na rad pár fotografií na panorámu mesta Vranov a komíny drevárskeho holdingu Bukóza. Asi po 40 minútach chôdze z kopca sme vychádzku skončili na mieste, kde sme zaparkovali naše auto. Spokojní s výletom sme sa pobrali domov.